Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3

Oslobodenie KOKAVYVytlačiť
 

IMG_9208.jpgPripomeňme si január 1945
Od skončenia druhej svetovej vojny uplynie v tomto roku už sedemdesiattri rokov. Priamych účastníkov vojny ubúda. Vymierajú. S nimi odchádzajú príbehy i spomienky na dobu, ktorá bolestivo zasiahla do osudov miliónov ľudí.
26. januára 2018  uplynie 73 rokov  aj od čias, kedy prišla sloboda  do Kokavy nad Rimavicou a skončila sa vojna aj pre obyvateľov našej obce.
Pri tejto príležitosti položia zástupcovia obce a ZO SZPB kvety k pamätníku padlých 25.1.2018  o 11,00 hodine. Počas tohto aktu bude odvysielaná relácia o oslobodení našej obce v miestnom rozhlase.
Pripomeňme si tie kruté zimné dni roku 1945, pripomeňme si históriu oslobodenia Kokavy nad Rimavicou.
Dvadsiatemu šiestemu januáru 1945 predchádzali ťažké časy, ľudia sa báli vyjsť do ulíc, pretože za dverami ich domovov mohla ich životy ukončiť guľka z ruky nepriateľa a práve 26. január 1945 sa stal dňom  kedy aj naša obec začala slobodne dýchať.
V Pamätnej knihe hasičského zboru sa o oslobodení Kokavy píše takto:
1. január 1945 – začínal sa streľbou nemeckých vojakov, ktorí po oslave Silvestra strieľaním vítali nový rok.
3. január 1945 – ráno o 5 hodine obstáli Nemci celú obec. Nikto sa nesmel z obce vzdialiť. Hliadky robili raziu v každom dome, kde legitimovali mužov a ženy a osoby, ktoré nemali osobné legitimácie s fotografiou predviedli na vojenské veliteľstvo. Na obrnených autách prišli členovia Gestapa, ktorí nariadili zhromaždiť všetkých mužov od 16 – do 65 rokov na námestie, kde bývalý partizán Antek, ktorý prešiel do služieb gestapa, vyberal jemu známych partizánov, alebo osoby, ktoré pomáhali partizánom. Zaistení boli: Alexander Bardy, Ján Bobro Sakáloš ml. a Július Kvietok.
134 mužov odviedli v popoludňajších hodinách do Tisovca. Zástupcovia obce sa zaviazali, že budú riadne nastupovať na práce pri kopaní zákopov v Hámre a pri Zlatne a nikto z nich sa nepokúsi o útek. Muži sa vrátili z Tisovca do Kokavy.
21. január 1945 – už v skorých ranných hodinách odchádzali kolóny nemeckých vojsk smerom do Tisovca, čo nasvedčovalo tomu, že ustupujú a blíži sa Červená armáda. Do tohto lomozu pred svitom dňa vniesli sa výkriky občanov: „Horí, horí....“ Obloha sa zafarbila do červena a plamene ožarovali okolie hospodárskej budovy Jána Zdúta Hájnika. Hospodársku budovu zapálili ustupujúci nemeckí vojaci z pomsty, lebo Ján Zdút Hájnik im odmietol dať zdarma seno pre kone. I napriek veľkému mrazu, následkom čoho mrzla voda v hadiciach a strojoch, podarilo sa včas požiar zlikvidovať.
Nálada občanov stávala sa z hodiny na hodinu tiesnivejšou, kto mohol opúšťal obec a utekal s rodinou ku kolešni. Nemeckí vojaci obsadzovali zákopy na Varte, Zahumní, Dieliku a Kečke, tiež niže obce, v Kyseľove, Chorepe a pri píle, kde boli kanóny, čo nasvedčovalo, že môže dojsť k boju.
23. január 1945 – o 5,00 hodine ráno vyhodili Nemci kamenný most cez Rimavicu pri Jandalovcoch na vyšnom konci a zaujali obranné postavenie pri píle. Delá odtiahli a postavili mínomety a guľomety do nastavaných zákopov. Následky detonácie vyhodeného mostu boli veľké. Kamene z mostu boli porozmetané v okruhu vyše 100 m a kde dopadli porozbíjali okná, značne poškodili strechy aj múry domov. Najviac bol poškodený dom Juraja Pinzika Blaniaka, ktorý bol skalami rozrúcaný.O 10,00 hodine predpoludním sa ozvali na Varte, Diele, Záhumní prvé výstrely z guľometov. Hneď na to zarachotilo aj rýchlopalebné delo spod Varty smerom do Bohatého a Zapače, odkiaľ Nemci očakávali ruskú armádu. Keďže nebola žiadna odveta Nemci prestali strieľať.
Sotva odbili na veži 3 hodiny zahvižďalo čosi vo vzduchu a hneď sa ozval výbuch prvej ruskej míny vystrelenej z Hámra. Dopadla na strechu domu Vojtecha Červeniča č. d. 422, rozbila strechu domu a vyhasila život Jána Švingála, kováča 48 ročného, ktorý v susednom dome sedel spokojne v kuchyni pri stole. V zápätí nasledoval druhý výbuch, ktorý vyhasil život Pavla Jesného, 43 ročného záhradníka, ktorý z okna izby hľadel,  kde sa výbuch stal. Strely mín dopadali hustejšie, vždy na iné miesto obce. O 5,00 hodine večer streľba ustala a bola zistená ďalšia obeť a to Oľga Jolana Porubcová, 37 ročná.
24. január 1945 – mínometná streľba pokračovala obojstranne.
25. január 1945 – boje trvali naďalej.
26. január 1945 – už od ranných hodín dopadali strely hustejšie a hustejšie do obce. Zúril boj. Tiesnivú náladu zvyšovalo ešte husté padanie snehu, ktorého napadlo 1 m. O 4,00 hodine popoludní otriasla sa zem silnými výbuchmi vyhodených mostov cez Kokavku a Rimavicu v obci, čo bolo predzvesťou, že nemecké vojská sa chystajú na ústup a ruské hliadky dosiahli okraj obce. Zvedavosť sa stala osudnou Pavlovi Greksákovi, 74 ročnému, ktorý vyšiel z úkrytu a chcel sa pozrieť na ulicu, či Nemci odišli, keď práve vybuchol  most cez Kokavku a veľký kameň z vyhodeného mostu zasiahol ho priamo do hlavy a usmrtil.
Pouličné boje trvali do 22,00 hodiny, kedy zaduneli posledné detonácie, vyhodeného železničného mostu na Pustom a zbytky nemeckého vojska odtiahli na tankoch smerom na Líniu.
27. január 1945 – za striedavého dopadu delostreleckých granátov prichádzali ruské vojská. Časť odchádzala smerom na Utekáč, časť smerom na Líniu.
29. január 1945 – neprehľadné kolóny ruských vojsk prechádzali cez obec smerom na Hriňovú a rumunskí vojaci tiahli smerom na Utekáč – Sihlu.
Obyvatelia odstraňovali množstvo snehu, aby uvoľnili cestu pre vojsko.
Počas bojov prišli o život ďalší občania, 26.1. – Štefan Podhorek a Ján Bubánsky a 27.1. – Elena Radičová.
Kokavu oslobodzovala 240. strelecká divízia generálmajora T. F. Umanského z 50. streleckého zboru generálmajora Merkulova. 28. januára bola oslobodená i osada Utekáč a všetky ostatné laznícke osady.
Miestny revolučný národný výbor za predsedovania  Jána Kapuru mal mnoho práce. Uvoľňovali cestu od snehu, čo bolo náročné, lebo mechanizmov nebolo. Po príchode rumunských jednotiek, prišla do obce i rumunská vojenská nemocnica a pre svoje potreby zabrali kaštieľ majiteľa Noveka. Keď odišli aj oslobodzovacie vojská z obce, občania sa pustili do opráv domov, striech, mostov, pretože pohľad na rozostrieľané múry, strechy a okná a budovy vôbec, bol žalostný.
V apríli 1945 miestne veliteľstvo Sovietskej armády dalo pozvážať do našej obce všetkých sovietskych vojakov, ktorí padli v bojoch v okolí Kokavy. V parčíku na námestí vtedy pomenovanom po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, dal Miestny revolučný národný výbor vykopať 22 hrobov, do ktorých bolo pochovaných 35 sovietskych vojakov. Po zriadení centrálneho sovietskeho vojenského cintorína vo Zvolene, v roku 1946  sovietskych vojakov exhumovali a previezli do Zvolena. Skromný pamätník, ktorý stojí v parčíku, postavila brigádnicky MO Československého zväzu mládeže v Kokave.
V regióne obce zahynulo i veľa nemeckých vojakov, z ktorých 22 je pochovaných v kokavskom cintoríne, ale veľa ich bolo odvezených do Nemecka.
Jar 1945 priniesla slobodu pre celé Slovensko. Samopaly partizánov dávno stíchli a hrmenie kanónov odvial čas. Občania Kokavy, hlavne tí starší, určite nezabudli na tých statočných spoluobčanov, ktorí posvätili tento kraj svojou preliatou krvou na frontoch SNP a v oslobodzovacích bojoch januárových dní roku 1945.
Vážení občania, tento krátky pohľad do histórie dní oslobodenia našej obce nám aspoň čiastočne priblížil osud tých dní, ktoré nám priniesli slobodu. Stojí za to si ich pripomínať a priblížiť ich aj generáciám, ktoré našťastie vedia čo je vojna len z filmov, kníh alebo rozprávania.
Pre nás všetkých by mali byť vojnové časy výstrahou, zdrojom poučenia, či pietnou spomienkou na tých, ktorí vo vojne položili svoje životy v presvedčení, že bojujú za krajší život budúcich pokolení.
Preto buďme hrdí na svojich predkov, vážme si hrdinstvo našich otcov, starých otcov, majme úctu k slobode, vážme si mier a pokoj, ktoré sú tak dôležité pre spokojný život každého z nás.
Od vojny uplynulo 73 rokov. Je to dosť v ľudskom živote. No málo pre tých, ktorí tie hrôzy prežili, na to, aby zabudli.
Vážení občania, zástupcovia obce Kokava nad Rimavicou a ZO SZPB položili kvety k pamätníku padlých v Parku pri kaštieli, čím sme si uctili pamiatku tých, ktorí bojovali a v boji padli za našu slobodu.
Nech je i táto spomienka hlasom za mier, ktorý si vrúcne želajú mierumilovné sily a ľudia na celom svete.                                  


 
 
ÚvodÚvodná stránka