Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Významné osobnosti obce

Doc. PhDr. Ján Gallo CSc.

Ján Gallo3.7.1922 – 10.12.2008

Doc., PhDr. Ján Gallo, vysokoškolský učiteľ, vedecký pracovník, historik, publicista sa narodil 3. júla 1922 v Chyžnom, okr. Rožňava. Otec Peter Gallo (1894-1978), železozlievač a baník, priamy účastník bojov v Rusku, kde bol aj ranený. Matka Emília, rod. Klementisová (1902-2001), sestra Jolana. Manželka Mária, rod. Hoffmanová (1930-2008), bola učiteľ-kou materskej školy, jej matka Jozefína Hoffmanová, rod. Švingálová, mala v Kokave na námestí dlhé roky krčmu, obchod s tabakom, neskôr textilom a galantériou. Dom stál na mieste terajšieho Domu kultúry. Mali spolu päť detí: Magdaléna, vyd. Ďuričeková, Doc., PhDr., CSc., vysokoškolská učiteľka na Univerzite v Rzeszowe a Univerzite P.J.Šafárika v Košiciach, Jozef, riadiaci pracovník na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR v Bratislave, Ján, PhDr., vysokoškolský učiteľ, Peter, Doc., Ing., CSc., vysokoškolský učiteľ a ekonomicko-finančný poradca, Pavol, Ing., manažér. Manželka a všetky deti sa narodili v Kokave nad Rimavicou.
Do ľudovej školy chodil v rokoch 1928-1933 v rodnej obci. V rokoch 1933-1937 študoval na Meštianskej škole v Revúcej.
Po maturite v rokoch 1938-1942 študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde dostal solídne základy z hudby a spevu od profesora a skladateľa I. Stančeka. Hrával u neho v žiackom orchestri. Vysokoškolské štúdium ukončil popri zamestnaní v rokoch 1953-1958 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Neobyčajný záujem o pedagogiku ho priviedol k štúdiu tejto vedy na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré úspešne ukončil v roku 1964, získal vysokoškolskú kvalifikáciu pre výučbu  slovenského jazyka a hudobnej výchovy, ktorú si rozšíril o pedagogiku. Akademický titul doktora filozofie (PhDr.) získal v roku 1969, vedeckú hodnosť kandidáta pedagogických vied (CSc.) v roku 1974 a vedecko-pedagogickú hodnosť docenta pedagogiky (Doc.) v roku 1977.
Jeho prvým pôsobiskom sa stalo učiteľské miesto v Pekelníku na Orave. Bola to inkorporovaná obec, ktorá predtým patrila Poľsku. Podmienky pre prácu učiteľa, podľa jeho spomienok, tu boli neznesiteľné. Tu sa dočítal v novinách, že kokavská katolícka cirkev potrebuje učiteľa-kantora, konkurz vyhral, a tak od  roku 1942 pôsobil ako učiteľ Ľudovej školy a zároveň kantor rím.-kat. cirkvi v Kokave nad Rimavicou.
Po príchode do nového pôsobiska obnovil miestny rím.-kat. cirkevný zmiešaný štvorhlasový spevokol. Nacvičil s nimi cirkevné i svetské piesne, najmä ľudové i zľudovené, tiež vážnejšie skladby od svetových skladateľov Beethovena, Mozarta. Spevokol pod jeho vedením dosahoval dobré výsledky, zúčastňoval sa okresných súťaží a verejných vystúpení. V Kokave viedol krátky čas aj mužský štvorhlasový spevokol, zložený z miestnej inteligencie bez rozdielu vyznania. Jeho hudobným nástrojom bol organ. Keďže tento bol poháňaný na nožný pohon, pričinil sa o to, aby  bol prerobený na elektrický pohon, a od tej doby boli poriadané v kostole koncerty vážnej hudby. Prvým takýmto koncertom bolo účinkovanie vynikajúceho huslistu Dezidera Garlátiho z Muráňa.
Po vypuknutí SNP sa vrátil do rodnej obce a späť do Kokavy prišiel až v apríli 1945. V októbri toho istého roku narukoval, po skončení vojenskej služby sa v roku 1947 vrátil a pôsobil ako odborný učiteľ na meštianskej škole. Tu zameral svoje hudobné aktivity na školopovinnú mládež. Na radu riaditeľa meštianky Štefana Bobru začal nacvičovať mandolínový súbor, ale pretože žiaci nepoznali noty, súbor sa neujal. Neskôr založil sláčikový súbor, pri ktorom mu radil a pomáhal jeho priateľ, riaditeľ hudobnej školy v Rimavskej Sobote a hudobný skladateľ Ladislav Lackner. Tento zložil skladbu na kokavské melódie, špeciálne pre tento sláčikový súbor, s ktorou pri vystúpeniach  zožali mnohé úspechy.
V roku 1947 založil a dirigoval v Kokave nad Rimavicou dychovú hudbu, nástroje pre kapelu zakúpila rím.-kat. cirkev. Neskôr túto hudbu prevzalo miestne ČSM. V skupine boli zápalistí mladí ľudia, ktorí s touto dychovkou úplne zrástli a niektorí účinkujú v nej doteraz. Dychovka účinkovala na miest-nych aj okresných oslavách, zúčastňovala sa prehliadok a v lete koncertovala pre Kokavčanov v Novekovom parku. Na upravenom teréne - „kocke“- vystupovali popri dychovke i ľudoví umelci, píšťalkári, harmonikári a tu vystupoval prvý raz aj známy nestor fujarovej hry Juraj Kubinec, ktorého Ján Gallo náhodou objavil cez jeho syna, ktorý v tom období chodil do kokavskej meštianky.
V Kokave založil a viedol tiež žiacky spevokol, ktorý dosahoval  mimoriadne úspechy. V súbore účinkovali nadaní žiaci, v speve vynikali najmä Mária Chlebová, Elza Lauerová, Mária Pacochová, Anna Benáková, Ema Penerová, Štefan Šulek a ďalší. M. Pacochová a E. Penerová spievali aj pri bohoslužbách v katolíckom kostole za sprievodu organa. Skladba Ave Mária v ich prednesení vháňala prítomným slzy do očí, nikto ani nedýchal, tak ich spev zaujal. Vynikajúco nacvičené Moyzesove Trávnice v podaní spevokolu prinášali nezabudnuteľný zážitok počúvajúcim, túto inter-pretáciu natáčal aj ostravský rozhlas. Po odchode Pavla Zajaca do funkcie okresného osvetového inšpektora v Poltári viedol Ján Gallo detský folklórny súbor v Kokave a bol správcom osvetovej izby. Vyvrcholením jeho aktivít bola v roku 1950 účasť kokavských mládežníkov na Svetovom festivale mládeže v Berlíne, kde boli vybratí za vynikajúce výsledky v rámci kraja. Od roku 1952 bol riaditeľom Strednej školy a zároveň riaditeľom základnej odbornej školy - Stredného odborného učilišťa poľnohospodárskeho v Kokave nad Rimavicou.
V roku 1953 poverilo Povereníctvo školstva a kultúry Jána Gallu funkciou riaditeľa Pedagogickej školy pre vzdelávanie učiteliek materských škôl v Tisovci. V rokoch 1958-1960 pôsobil ako riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Poltári a v rokoch 1960-1972 pôsobil ako stredoškolský profesor na Dvanásťročnej strednej škole, Strednej všeobecnovzdelávacej škole a neskôr Gymnáziu  v Revúcej. Počas svojho pôsobenia v Revúcej vykonal veľký kus práce pri zaisťovaní a zbere materiálu pre pamätné izby Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Veľa práce mu dalo dokázať, že Profantov dom, pôvodne dom Latinákov v Revúcej, bol kedysi prvou slovenskou strednou školou. Predtým boli pamätné izby gymnázia dočasne umiestnené v inej, novšej budove v zadnom trakte. Až po jeho dôkaze mohla byť pôvodná budova vykúpená, zadaptovaná podľa projektu Ing. arch. Kramára, potom tu boli inštalované vzácne archívne materiály, unikátne pramene nielen k histórii tejto slávnej školy, ale aj  k dejinám našej kultúry vôbec. Bol správcom tohto jedinečného školského múzea na Slovensku až do svojho odchodu z Revúcej do Prešova.
V roku 1972 prešiel za vysokoškolského učiteľa na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (FF UPJŠ) v Košiciach, so sídlom v Prešove, kde od roku 1976 zastával funkciu prodeka-na. Na tejto fakulte pôsobil až do odchodu na dôchodok v roku 1988. Jeho odchod z vysokej školy bol neslávny. Syn Ján, tiež vysokoškolský učiteľ, „ušiel“ spolu s manželkou do Kanady. Pre tento čin sa začalo prenasledovanie Jána Gallu a jeho dcéry Magdy, ktorá tiež pôsobila na FF UPJŠ. Dostal zákaz pôsobenia vo výchove, bolo mu zablokované dokončenie vedeckého doktorátu a profesúry a dcére Magde dokončenie docentúry a neskôr profesúry. Toto sa stalo rok pred jeho núteným odchodom na dôchodok. Čiastočnú satisfakciu dostal po novembri 1989, kedy niektorí jeho ne-prajníci museli aspoň na čas z vysokej školy odísť. Syn Ján sa po roku 1989 z Kanady vrátil, no v roku 1991 zomrel na následky srdcovej choroby.
V roku 1996 Ján Gallo dostal veľkú mozgovú príhodu (expresívna afázia), pri ktorej stratil čiastočne reč a stal sa aj čiastočne imobilný. Postupne sa silou pevnej vôle znovu naučil čítať a pomocou počítača písať .
Počas pôsobenia v Kokave nad Rimavicou sa Ján Gallo venoval zbieraniu kokavských piesní a tiež ľudových piesní z blízkeho okolia. Zbieral ich po kokavských lazoch, kolešniach, nachádzal tu originálne neupravené piesne, ešte nikým nepoužité, ktoré vyšli knižne v II. zväzku Slovenských ľudových piesní, vydaných SAV v Bratislave. Vedecká činnosť Jána Gallu sa sústreďovala na dejiny školstva a výchovy, pedagogiku dospelých a národopis. Okrem monografií publikoval vyše 50 štúdií, článkov, správ a poznámok v Jednotnej škole; Obzore Gemera; Materskej škole; Učiteľských novinách; Osvetovej práci a inde. Významná bola aj jeho vedecko-publikačná činnosť.
Veľké zásluhy mal v mimoškolskej práci, a to ako dirigent spevokolov: mužského v Kokave nad Rimavicou, ženského v Tisovci, miešaného v Poltári, detského na každej škole, kde pôsobil. Ďalej ako zakladateľ a dirigent dychovej hudby v Kokave nad Rimavicou. Bol zakladajúcim členom Gemerskej vlastivednej spoločnosti. Od 10.7.1952 do 12.5.1953 popri svojej učiteľskej práci vykonával funkciu predsedu MNV v Kokave nad Rimavicou.
Na zaslúženom odpočinku sa venoval histórii a napísal monografie obcí – Muránska Zdychava, Štítnik, Chyžné, Mu-ráň, Tisovec. Prakticky až do svojich posledných chvíľ sa venoval svojej celoživotnej záľube – včeláreniu (veno-val sa mu viac ako 60 rokov). V poslednom čase pracoval na monografii obce Kokava nad Rimavicou, ktorú si počas svojho 11-ročného pôsobenia veľmi obľúbil. Pokročilý vek a prekonané nemoci mu však túto prácu už nedovolili dokončiť. Dňa 10. decembra 2008 v nočných hodinách dokonalo jeho srdce. Pochovaný bol 13. decembra 2008 vedľa svojej manželky a syna na prešovskom cintoríne. Počas života nikto nedokázal oceniť obetavú a neúnavnú prácu Jána Gallu pri výchove mladej generácie, v oblasti vysokoškolskej pedagogiky, literárnej histórie, histórie pedagogiky, folklóru a národopisu jeho rodného Gemera a Malohontu. Dúfajme, že sa to stane aspoň po jeho smrti.


 
ÚvodÚvodná stránka