Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Významné osobnosti obce

Jozef Beláčik

"Aj keď som sa nenarodil v Kokave, prisťahovali sme sa sem v roku 1938, keď sa Maďari dostali do Hodejova a mnohí Slováci museli bez majetku a mnohých ďalších hnuteľností odísť, aby si zachránili aspoň holý život, odvtedy sa Kokavčanom nielen cítim, ale ním aj som. Po vyše štyridsaťročnom pôsobení v Rimavskej Sobote som sa už v dôchodkovom veku rozhodol, že jeseň života spolu s manželkou prežijeme tam, kde sme vyrastali a kde nás viažu nezabudnuteľné spomienky. Na dôchodku mám viacej času na premýšľanie, viac si všímam to, čo ma niekedy nieže nezaujímalo, ale popri mnohých pracovných povinnostiach som nemal čas na to, aby som sa hlbšie zaoberal minulosťou Kokavy.Mám vyštudovanú históriu, preto dnes, keď mi to čas už dovolí, sa veľmi rád zaoberám rokmi minulými, ktoré v Kokave zanechali nezanedbateľné pozitívne stopy. Iste aj negatívne, ale tých pozitívnych je určite viac. "
Dejiny aj v našej obci tvorili ľudia, možno povedať významné osobnosti, ktoré sa veľkým podielom zaslúžili o rozvoj obce. Nie je ich veľa, ale akosi sa menej alebo vôbec nespomínajú, no ich podiel práce na skvalitňovaní života v obci Kokava nad Rimavicou v minulosti bol viac ako obdivuhodný. Jedným z tých, ktorý si zaslúži maximálnu pozornosť a o ktorom dnešní obyvatelia Kokavy /okrem tých najstarších/ vôbec nič nevedia, je, žiaľ, už nežijúci JOZEF BELÁČIK, ktorý od 30. marca 1930 pôsobil v Kokave ako notár. Jeho profesionálna práca i práca mimo hlavného povolania priniesla obci zviditeľnenie v širokom okolí, hádam najviac v kultúre. Ale nielen v tomto smere, jeho činnosť bola veľmi rozsiahla a zasiahla oblasť spoločenskú, športovú, záujmovú, bolo ju cítiť všade pri celkovom zveľaďovaní Kokavy, ktorú v tom čase, keď tu pôsobil Jozef Beláčik, poznali mnohí ako jednu z najznámejších obcí na Slovensku.
Ale radšej postupne, nech si utvorí vlastný názor o Jozefovi Beláčikovi samotný čitateľ.
Narodil sa 14. júna 1904 v Sučanoch v okrese Martin. Pochádzal z roľníckej rodiny, v ktorej bolo 11 detí. Keď v roku 1914 po vypuknutí I. svetovej vojny jeho otec narukoval, on ako najstarší syn musel svojou prácou na hospodárstve pomáhať matke živiť rodinu. Základné vzdelanie získal na Evanjelickej a.v. ľudovej škole v Sučanoch. Potom prešiel do Martina, kde absolvoval dva ročníky maďarskej polgárky, no 3. a 4. ročník absolvoval vo Vrútkach až po skončení vojny. Zmaturoval na štvorročnej Obchodnej akadémii v Martine v roku 1925. Pre zlú finančnú situáciu v rodine sa vzdal svojho sna – štúdia na právnickej fakulte. Krátko pracoval ako učtovník v Martine a od roku 1927 ako notársky praktikant v Novej Bani a Veselí na Orave. Po absolvovaní notárskeho náukobehu v Bratislave pôsobil ako notár v Prievidzi – okolí a v Prašiciach. Odtiaľ na vlastnú žiadosť odchádza 30. marca 1930 ako pridelený notár do Kokavy nad Rimavicou, ktorá sa mu stala druhým domovom. Tu sa v roku 1931 oženil s kokavskou rodáčkou Sabinou ROHÁČOVOU. Narodila sa im jediná dcéra – Drahomíra, vydatá HOSTÝNOVÁ, v súčasnosti žijúca v Bratislave.
Kokavu si veľmi obľúbil. V roku 1936, po odchode vedúceho notára Františka BABNIČA, bol poverený vedením Obvodného notárskeho úradu v Kokave. Ako vedúci notár sa vo svojej činnosti všemožne staral o celkové povznesenie a o výstavbu obce. Počas jeho pôsobenia bolo dané do prevádzky kúpalisko, zveľadil Úverné družstvo aj kultúrny dom, na tie časy s moderne vybaveným javiskom. Tiež pomohol zriadiť kinosálu, zadovážiť prístroje a filmy na premietanie. Aj napriek ťažkostiam, ktoré v tom období boli, sa zaslúžil o výstavbu vodovodu, čiastočnú reguláciu bystrín, elektrifikáciu obce, úpravu námestia, športového ihriska, dlažbu ulíc a chodníkov, zaobstaranie pozemku na novostavby škôl v Ďubákove, na Drahovej a na Močiari. Bol aktívnym členom požiarneho zboru a vykonával funkciu námestníka veliteľa a okresného hasičského dozorcu.
Popri svojej profesijnej práci svoj voľný čas venoval – ako zanietený matičiar – kultúrnemu životu v obci. Skúsenosti z divadelníctva nadobudol účasťou na celoštátnych ochotníckych divadelných stretnutiach v Martine v rokoch 1928 – 1929. Tu mal možnosť vidieť praktické ukážky z nácvikov hier a tiež z maskovania, a tak porovnať prácu divadelných krúžkov z celého Slovenska s divadelným krúžkom v Kokave. V roku 1930 s kokavskými ochotníkmi nacvičil veselohru Skružneho TO BOLA NOC. Hru nielen režíroval, ale v nej aj hral. Za touto veselohrou hneď nasledovala hra Ivana Stodolu ČAJ U PÁNA SENÁTORA. Koncom roka, na Silvestra nacvičil zábavný program s jednoaktovkami a sólovými spevmi. Na záver večera si účastníci vypočuli zábavno- satirický veršovaný silvestrovský časopis, ktorý sa už potom pravidelne čítaval na ďalších silvestrovských večierkoch pod názvom Kokavská trúba. Počas svojho 16 – ročného pôsobenia v Kokave režíroval a niekedy aj hral dokopy v 31 divadelných hrách.
Jozef Beláčik bol však nielen zanieteným divadelníkom, ale aj veľkým obdivovateľom a organizátorom kokavského folklóru. Doslova mu učarovali krásy vokálneho, hudobného i tanečného prejavu. Stal sa zberateľom kokavských pesničiek, zozbieral ich okolo 60. V roku 1933 sa kokavským folkloristom naskytla veľká príležitosť, ktorá spropagovala náš folklór, a tým aj celú obec Kokava. Kokavčania boli pozvaní na Národopisné slávnosti na Sliač. Program na tieto slávnosti, vhodné piesne, tance, výber tanečníkov a spevákov pripravili Ján Výrostek a Jozef Beláčik. Podarilo sa im zostaviť 12 párov / boli to manželské páry, ale aj slobodní mládenci a dievčatá/, ktoré sprevádzala hudba Vojtecha Radiča. Vystúpenie kokavských folkloristov malo obrovský ús-pech. V roku 1934 Slovenský rozhlas s pôsobením v Košiciach pokračoval v propagácii kokavského folklóru, keď natočil reláciu vysielanú priamo z Kokavy. Kokavské piesne a tance sa začali uvádzať pri rôznych príležitostiach. V roku 1940 vystúpila folklórna skupina s novým – veľmi vydareným programom, ktorý pripravili Štefan Bobro a Jozef Beláčik. Vystúpenie sa konalo na Dožinkových slávnostiach v Banskej Bystrici a v roku 1941 na Národopisných slávnostiach vo Zvolene a na Slia-či. Toto vystúpenie získalo taký ohlas, že v októbri 1941 prejavil znova Slovenský rozhlas záujem o nahrávanie kokavských piesní, tentokrát na gramoplatne. Na nahrávanie bolo potrebné zostaviť program, označiť každú platňu minutážou a samozrejme, v pomerne krátkom čase všetko dôkladne nacvičiť. Táto ťažká úloha pripadla na plecia Beláčika, Výrosteka a Bobru, no zvládli to načas a k úplnej spokojnosti. Za prítomnosti hudobného skladateľa J. Matušku, riaditeľa rozhlasu E. Ruska, hudobného režiséra G. Rapoša, vedúceho technického zariadenia J. Vrabca a pomocou autobusu, kde bola umiestnená nahrávacia a vysielacia technika, sa nahrávanie uskutočnilo v zasadačke Obecného úradu v Kokave. Nahrávka sa zároveň vysielala i pre zahraničných Slovákov. Ani netreba opisovať, aký mala celá akcia obrovský úspech. Už hneď v roku 1942 prišiel Slovenský rozhlas nahrať kokavské piesne pre rozhlas do Viedne a do Berlína. Takto – prostredníctvom kokavského folklóru – sa Kokava stala známou nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Za tým všetkým však stáli ľudia – kokavské osobnosti – Výrostek, Bobro, Beláčik, ktorých zanietenosť, múdrosť a v neposlednej miere odborná spôsobilosť na poli kokavského folklóru dokázali to, čo sa hádam na Slovensku nepodarilo ani jednej obci. V roku 1943 dochádza pod vedením J. Beláčika a Štefana Bobru k vytvoreniu samostatnej folklórnej skupiny, tentokrát už len z mládežníkov. Nasledujúce vojnové udalosti však ich ďalšiu činnosť pozastavili.
Po vypuknutí SNP sa Kokava k nemu pripojila ako jedna z prvých obcí. Jozef Beláčik bol príslušníkom I. čsl. armády, bol teda v stálom spojení s Miestnym revolučným národným výborom /predsedom bol Kapura/. Bol tiež v spojení s Okresným revolučným národným výborom v Hnúšti /ďalej ORNV/ a plnil ich príkazy. Ako pôsobiaci matrikár vydával fingované občianske legitimácie pre partizánov, povstaleckých vojakov a ilegálnych pracovníkov SNP, ktorí sa po potlačení Povstania ukrývali v horách. Zo skrytých zásob sa staral o zásobovanie obyvateľstva, podľa pokynov ORNV vydával výmery k povinnému odovzdávaniu dobytka pre zásobovanie partizánov a vojakov. Skrývajúcim sa ilegálnym pracovníkom podával dôležité správy o pohybe nemeckých vojsk.
Svoje pôsobenie v Kokave ukončil 22. januára 1946, kedy bol preložený do Bratislavy na Povereníctvo vnútra. Zomrel 16. júla 1984 v Bratislave.
Toľko faktov sa mi podarilo pozháňať zo života Jozefa Beláčika o jeho pôsobení v Kokave, najmä vďaka jeho dcére Ing. DRAHUŠI HOSTÝNOVEJ, ktorá mi poskytla obsiahly materiál i fotografiu otca a vďaka ktorej som mohol aspoň v krátkosti zobraziť veľký podiel Jozefa Beláčika na rozvoji i zviditeľňovaní Kokavy. Iste každý, kto si pozorne prečíta, čo všetko menovaný pre Kokavu urobil, nemôže pochybovať o jeho zásluhách a iste pochopí, že si zaslúži aspoň malú pozornosť, ako i spomienku, že tu žil a pre Kokavčanov veľa urobil. Predchádzajúci predstavitelia obce na neho akosi zabudli /podľa slov jeho dcéry mu napríklad ťažko padlo, že ho ani na 700. výročie založenia Kokavy nepozvali/, môžu to však napraviť súčasníci, ktorí by si pri rôznych oslavných príležitostiach mohli spomenúť- žiaľ, už len na jeho dcéru. Ktovie, či by na to nebolo vhodné trebárs aj KOLIESKO.

V článku som po menšej úprave použil niektoré autentické pasáže od Ing. D. Hostýnovej.


 
ÚvodÚvodná stránka